Len jeden diamant navyše

Teova vesmírna záhrada mala všetko. Modré stromy rástli koreňmi nahor. V jazere plávali ryby s lampášmi na chvostoch. Po chodníku sa prechádzal robotický záhradník a každú chvíľu sa potkol o vlastnú krhlu.

Chýbala iba mesačná ruža.

Teo pre ňu pripravil miesto uprostred záhrady. Kúpil semienko za herné mince, postavil sklenenú kupolu a nazbieral štyri diamanty. Ruža však potrebovala päť.

„Jeden,“ povedal Teo. „Chýba mi jeden maličký diamant.“

Na obrazovku priletel zlatý robot. Mal úsmev od jedného kovového ucha k druhému.

POSLEDNÁ ŠANCA!

Pod ním sa objavil balíček desiatich diamantov. Veľké žlté tlačidlo s cenou zaberalo skoro polovicu obrazovky. V rohu tikali hodiny: 00:29.

„To je znamenie,“ zašepkal Teo.

Robot zamával tabuľkou: TVOJI KAMARÁTI UŽ NAKÚPILI. NEZAOSTÁVAJ!

Teo si predstavil, ako mesačná ruža rozkvitne. Jej lupene sa mali v noci meniť na malé strieborné motýle. Čakal na to celý týždeň.

Na odmietnutie našiel iba drobný sivý krížik. Trikrát sa netrafil. Hodiny ukazovali osemnásť sekúnd.

Priložil prst na žlté tlačidlo.

Mama s otcom zaviedli pravidlo, že každý nákup v hre sa najprv pýta. Ale toto bola posledná šanca. Kým by dobehol do kuchyne, zmizla by. A cena vyzerala malá. Menšia než džús.

Jedenásť sekúnd.

Teovi sa zdalo, že nerozhoduje on. Rozhodujú hodiny. Robot. Obrovské tlačidlo. Všetci neznámi „kamaráti“, ktorí vraj už nakúpili.

Odtiahol prst.

„Stoj,“ povedal nahlas.

Hodiny tikali ďalej, ale Teo už nie. Položil zariadenie na stôl a odbehol za rodičmi.

Keď sa vrátili, ponuka bola preč. Mesačná ruža zostala zamknutá.

„Zmeškal som ju,“ povedal Teo.

Vtom zlatý robot priletel znova. Tentoraz mal pirátsku pásku cez oko.

TAJNÁ PIRÁTSKA PONUKA! POSLEDNÁ ŠANCA!

Hodiny začali od 00:29.

Teo sa rozosmial. „Má veľa posledných šancí.“

Pirátsku ponuku zavreli. O chvíľu priletela ružová raketa s nápisom, že balíček je teraz „iba pre najrýchlejších“. Keď zmizla, zlatý robot sa vrátil v kuchárskej čiapke. Každý kostým tvrdil to isté: rozhodni sa skôr, než stihneš premýšľať.

Teo si začal ponuky počítať. Pri štvrtej už ho neťahali k tlačidlu. Pripadali mu ako susedov pes, ktorý štekal na každý bicykel a zakaždým predstieral, že práve zachránil ulicu.

Otec skúsil ponuku zavrieť. Krížik bol taký malý, že sa ani on na prvý raz netrafil. Mama otvorila rodičovské nastavenia. Spoločne zapli potvrdenie každého nákupu a vypli ukladanie platobných údajov v hre.

Možnosti nehľadali podľa jedného presného návodu. Prešli pomoc hry a nastavenia zariadenia, kým našli ochranu, ktorá fungovala u nich. Teo čítal názvy tlačidiel nahlas. Chcel vedieť, čo sa zmenilo, nie iba odovzdať zariadenie a čakať.

„Prečo to tlačidlo tak svieti?“ spýtal sa Teo.

„Aby si si ho všimol skôr než otázku, či ho naozaj chceš stlačiť,“ povedala mama.

„A tie hodiny?“

„Aby si nemal čas premýšľať,“ odvetil otec.

Teo si znovu prezrel záhradu. Zlatý robot zmizol, no prázdne miesto pre ružu zostalo. Klepol na zamknutú rastlinu a tentoraz si prečítal aj malé písmená pod ňou.

Diamant možno získať v Zajtrajšej výprave za kométou.

„Takže sa dá vyhrať,“ povedal.

„Zajtra,“ prikývla mama.

To slovo sa Teovi nepáčilo. Zajtra bolo strašne ďaleko. Asi ako Mars alebo budúce Vianoce. Potom sa robotický záhradník opäť potkol o krhlu a spadol do jazera medzi svietiace ryby. Teo ho vytiahol a rozhodol sa, že záhrada jednu noc bez ruže prežije.

Zariadenie odložil a z papiera vystrihol vlastnú mesačnú ružu. Nebola strieborná a nemenila sa na motýle, ale mala sedem krivých lupienkov. Položil ju na stôl ako rezerváciu miesta do zajtra.

Keď večer zlatý robot ešte raz zamával z obrazovky, Teo ponuku zavrel bez počítania sekúnd. Hodiny sa mohli ponáhľať samy. On mal papierovú ružu, večeru a celý zajtrajšok.

Na ďalší deň sa objavila kométa. Teo splnil tri úlohy: nazbieral hviezdny prach, opravil satelit a našiel zatúlaného mesačného chrobáka. Posledný diamant pristál v jeho zbierke bez blikajúcich hodín.

Keď ho vložil do kupoly, mesačná ruža sa otvorila. Strieborné motýle vyleteli nad modré stromy. Jeden pristál robotickému záhradníkovi na nose a robot si kýchol do krhly.

„Stálo to za čakanie?“ spýtal sa otec.

Teo prikývol. Ruža rozkvitla o deň neskôr, ale rozhodnutie bolo jeho.

Čas na obrazovke nie je môj rozkaz.