Výhra, ktorú nikto nevyhral

Nina mala pred sebou posledných päť kamenných schodov. Na vrchole hernej veže sa v oblakoch prevaľovalo obrovské vajce. Nebolo obyčajné. Po škrupine mu behali farby ako po dúhe po letnej búrke.

„Ešte päť,“ zašepkala Nina a naklonila tablet, akoby tým mohla svojmu rytierovi pomôcť do kopca.

Štyri schody. Tri. Dva.

Na poslednom sedel kamenný chrlič. Rytierovi zostalo iba pol srdiečka a Nina už nemala ani jeden liečivý koláč. Chrlič otvoril papuľu. Nina rýchlo potiahla prstom doľava, rytier uhol a jeho meč cinkol o kameň.

Chrlič sa rozpadol na sivé kocky.

„Áno!“ vykríkla Nina tak hlasno, až sa z kuchyne ozvalo:

„Všetko v poriadku?“

„Len zachraňujem draka!“

Vajce sa zachvelo. Nina sa posunula bližšie k obrazovke. Chýbala jej už len jedna úroveň a dúhový drak bude jej. V tej chvíli vybuchli cez celú obrazovku konfety.

GRATULUJEME, N1NA!

Pod nápisom poskakoval dúhový drak. Mal zlatú korunu a držal tabuľku s číslom 1 000.

Tisíc mincí.

Nina si ich v duchu premenila na dračie sedlo, tri plášte a najmenej sedemnásť liečivých koláčov. Pod drakom sa rozbehli červené hodiny.

ZOSTÁVA 59 SEKÚND.

Objavilo sa veľké zelené tlačidlo: PREVZIAŤ VÝHRU.

Nina ťukla.

Hra si vypýtala telefónne číslo. Nina ho nevedela naspamäť, ale mamin telefón ležal na kuchynskej linke. Vyskočila z postele.

Hodiny ukazovali 46 sekúnd.

V kuchyni mama krájala mrkvu do polievky. Nina načiahla ruku k telefónu, no na tablete sa objavila ďalšia veta.

Pošleme vám tajní kód. Napíšte ho sem. Nikomu ho neukazujte.

„Tajní?“ zamrmlala Nina.

Drak na obrázku mával labou. Jednou, druhou, treťou, štvrtou… Nina prižmúrila oči. Spod brucha mu trčala ešte jedna zelená noha.

„Mami, koľko nôh má drak?“

Mama prestala krájať. „V rozprávke? Koľko autor potrebuje. Prečo?“

Hodiny ukazovali 31 sekúnd. Tlačidlo začalo blikať.

Nina mala pocit, že jej čísla skáču rovno do brucha. Tridsať. Dvadsaťdeväť. Dvadsaťosem. Ak teraz začne vysvetľovať, výhra zmizne.

Potom si spomenula na slovo, ktoré viselo na nástenke pri stole.

STOP.

Najprv Stoj.

Nina položila tablet na linku. Nie jemne, ale dosť rýchlo na to, aby lyžička pri dreze poskočila.

„Toto chce tvoje číslo a kód,“ povedala. „A veľmi sa ponáhľa.“

Mama si utrela ruky a pozrela sa na obrazovku. Hodiny práve preskočili na deväť sekúnd.

„Čo sa stane, ak ich necháme dôjsť?“ spýtala sa.

„Prídem o tisíc mincí.“

„Ale tie mince si predtým mala?“

Nina sa zamyslela. „Nie.“

Päť. Štyri. Tri.

Obe sa dívali, ako čísla dobehli k nule. Okno nezmizlo. Namiesto neho sa objavil nový nápis:

POSLEDNÁ ŠANCA! EŠTE 59 SEKÚND.

Hodiny sa rozbehli odznova.

Nina otvorila ústa. Potom sa rozosmiala. „Veď ony klamú aj o poslednej šanci!“

Mama sa nedotkla zeleného tlačidla. Najprv s Ninou skontrolovali, či okno naozaj patrí k hre. Malo inú farbu než zvyšok obrazovky a v rohu nebolo meno herného štúdia. Keď ho Nina zavrela malým krížikom, pod ním sa objavila jej rozhraná veža presne tam, kde ju opustila.

„Čiže tá výhra len ležala na hre ako papierik na okne,“ povedala Nina.

„A dúfala, že sa budeš dívať na konfety, nie na to, čo od teba chce,“ odvetila mama.

Nina cítila, ako jej búšenie v bruchu ustupuje. Ešte pred chvíľou sa bála, že o niečo príde. Teraz videla, že nič nezískala a nič nestratila. Mamin telefón zostal tam, kam patril, a kód ostal tajný.

Mama prikývla. Ukázala Nine správu, ktorá prišla na telefón. Stálo v nej, že kód nesmie nikomu prezradiť. Kto ho získa, mohol by sa dostať do jej účtu.

„Kód je ako kľúč,“ povedala mama. „Slušná výhra od teba nepýta kľúč od cudzích dverí.“

Spolu okno zavreli. Chvíľu hľadali malé sivé tlačidlo na nahlásenie a poslali správu správcovi hry. Nina potom vrátila tablet do izby.

Dúhové vajce stále čakalo na veži. Bez konfiet. Bez tisíc mincí. Nina dokončila poslednú úroveň s jedným srdiečkom a bez liečivého koláča.

Vajce puklo. Von vykukol maličký dúhový drak. Mal štyri nohy.

Nina ich pre istotu spočítala dvakrát. Drak zakaždým netrpezlivo prešliapol, akoby sa čudoval, čo na ňom tak dlho skúma.

Na druhý deň ukázala Nina draka spolužiakom. Keď sa jej Samo spýtal, ako ho získala, odvetila:

„Pomaly. A jednu výhru som pritom nechala prehrať.“

Samo nechápavo zdvihol obočie.

Nina sa usmiala. „Keď ťa výhra naháňa, ty sa zastav.“