Fotka s tajnou mapou

Elina sopka bola hotová. Mala čierne skalnaté svahy, tri papierové palmy a kráter naplnený červenou penou. Keď Ela nasypala do otvoru poslednú lyžičku prášku, láva sa prevalila cez okraj a pomaly tiekla k malej plastovej koze.

„Zachráň obyvateľstvo!“ zvolala Hanka a kozu odsunula.

Dievčatá stavali model celé popoludnie. Teraz ho mali odfotiť a poslať do triedneho hlasovania. Ela sa postavila na stoličku, aby sa jej do záberu zmestil aj dym z vaty.

„Usmej sa,“ povedala Hanke.

„Počkaj, práve zívam.“

Telefón cvakol. Ela si fotografiu pozrela. Sopka vyzerala obrovská. Červená láva žiarila a koza utekala o život.

„Dokonalé.“

Otvorila školskú aplikáciu.

„Nie je dokonalé,“ povedala Hanka. „Ja tam vyzerám, akoby som chcela prehltnúť celú sopku.“

Ela sa zasmiala. „Veď si vzadu. Nikto si ťa nevšimne.“

Hanka jej vzala telefón, priblížila obrázok a ukázala na svoju zívajúcu tvár. „Ja som si ma všimla.“

Ela už chcela urobiť nový záber, keď Hanka priblížila fotografiu ešte viac.

„Pozri. Tajná mapa.“

Za sopkou ležala na stole škatuľa. Na boku mala bielu nálepku s Elinou adresou. Vedľa nej visel na korkovej tabuli rozvrh s názvom školy. A na stoličke bola prehodená Elina medaila z behu. Dalo sa na nej prečítať celé meno.

„Tri stopy,“ povedala Hanka detektívnym hlasom.

Ela stiahla telefón k sebe. „Nikto nebude približovať pozadie.“

„My sme ho práve priblížili.“

To bola pravda. Ela sa znovu pozrela na fotografiu, tentoraz nie ako autorka najkrajšej sopky v tretej B, ale ako detektívka. Na parapete uvidela papierik s otcovým telefónnym číslom. V lesklom plechu na pečenie sa odrážala časť izby. Pri náhľade fotografie svietila malá značka polohy.

„Päť stôp,“ povedala Ela.

„Šesť,“ namietla Hanka a ukázala na seba. „Moja tvár. Aj keď by som práve nezívala, mala by si sa ma spýtať.“

Ela sklopila telefón. Chcela obrázok poslať rýchlo, kým pena na sopke vyzerala ako čerstvá láva. Teraz však vedela, že fotografia ukazuje aj veci, ktoré odfotiť nechcela.

„Takže operácia Čisté pozadie,“ vyhlásila.

Hanka si z papiera vystrihla detektívnu lupu a držala ju pred každou stopou. „Adresa: schovať. Škola: schovať. Telefónne číslo: schovať. Katastrofálny účes fotografky: môžeme ponechať.“

„Hej!“ Ela si uhladila vlasy a až potom sa zasmiala.

Otočili škatuľu nálepkou k stene. Rozvrh zakryli farebným výkresom. Medailu odložili do zásuvky a papierik s telefónnym číslom pod magnet. Plech premiestnili z dosahu. Potom Ela v nastavení fotografie vypla pridávanie polohy.

„A teraz ty,“ povedala Hanke. „Chceš byť na fotke?“

Hanka si napravila cop. „Áno. Ale nebudem zívať.“

Ela držala telefón, kým sa Hanka postavila vedľa modelu. „Môžem?“

„Môžeš.“

Cvak.

Prvý nový záber pokazila pena, ktorá už stiekla na podložku. Pri druhom Hanka žmurkla. Pri treťom sa plastová koza prevrátila rovno do lávy.

„To je dramatické,“ povedala Ela.

„To je uvarená koza,“ odvetila Hanka.

Utreli podložku, kozu postavili na papierový kopec a pripravili poslednú dávku peny. Ela už necítila, že musí obrázok odoslať okamžite. Hlasovanie sa končilo až večer. Päť minút navyše bolo lacnejších než mapa ich súkromia.

Pred odoslaním si nový záber prezreli od jedného rohu k druhému. Sopka. Koza. Palmy. Hanka s normálne zatvorenými ústami. Za nimi iba modrý výkres, na ktorom plávali tri žlté ryby.

„Nula tajných stôp,“ povedala Ela.

Ela ešte otvorila náhľad správy. Pod fotografiou nebola značka polohy. Hanka prikývla až potom. Kontrola nebola trest za krásny obrázok. Bola to posledná časť jeho výroby, podobne ako zotrieť lepidlo zo stola.

Pred stlačením odoslať sa Ela ešte raz spýtala: „Hanka, stále súhlasíš?“

„Stále. A keby som si to rozmyslela?“

„Urobíme záber iba so sopkou.“

Hanka zdvihla papierovú lupu ako kráľovské žezlo. „Fotografia schválená.“

Ela ju odoslala až vtedy. Na displeji sa objavila malá značka doručenia a nič iné sa nestalo. Žiadna siréna, žiadne konfety. Práve obyčajnosť tej chvíle bola príjemná: zdieľali iba to, čo zdieľať chceli.

Na druhý deň vyhrala ich sopka triedne hlasovanie o jeden bod. Pani učiteľka premietla fotografie všetkých modelov. Keď sa na plátne objavila Elina, Hanka do nej štuchla lakťom.

„Nikto nevie, kde bývaš,“ zašepkala. „Ale všetci vedia, že vieme zachrániť kozu.“

Na obrázku stála plastová koza v bezpečnej vzdialenosti od lávy. Ela sa usmiala. Najlepší záber nebol ten, na ktorom bolo vidieť najviac.

Pred odoslaním skontroluj aj to, čo si odfotiť nechcel.